Po úspechoch s modelom C-Type sa Jaguar posunul k vývoju ďalšieho modelu, ktorý sa zapísal do histórie zlatým písmom. Hoci to bolo primárne vďaka jeho úspechom na okruhu La Sarthe, pre mnohých ostáva aj najkrajším závodným autom všetkých čias.
Vývoj modelu XKD alias D-Type poznačilo využitie a aplikácia poznatkov z leteckého inžinierstva a aerodynamiky. Výsledná karoséria nebola dielom nikoho iného než Malcolma Sayera (ktorý počas vojny pracoval v leteckej továrni v Bristole), ktorý pracoval okrem iného aj na C-Type. Pre jeho nástupcu však v továrni pripravili ešte radikálnejší plán. Aj keď užíval mnohých spoločných komponentov so svojím predchodcom (zavesenie kolies, kotúčové brzdy atď), pod novou karosériou sa ukrýval monokok prevažne z hliníkovej zliatiny. Motor bol tiež rovnaký ako v C-Type (XK 3.4), až neskôr bol objem zvýšený na 3.8l. Jednu zo zmien čo sa týka motora však priniesla požiadavka Sayera znížiť a celkovo zmenšiť prednú časť automobilu – šéfinžinier William Haynes spolu s bývalým inžinierom Bentley Walterom Hassanom teda vybavili motor suchým mazaním. Autá mali tiež „plutvu“ za sedadlom vodiča z dôvodu aerodynamickej stability pri vysokých rýchlostiach aké sa dosahovali napríklad na rovinke Mulsanne, kde „déčka“ atakovali hranicu 275 km/h.
Každý očakával v napätí výsledok 24h Le Mans v roku 1954, kedy si továrne D-Types pod vedením Loftyho Englanda mali odbiť svoju premiéru. Autá dorazili na okruh z Coventry na testovanie po vlastnej ose (!) a jazdec Tony Rolt s prototypom D-Type OVC 501 (šasi XKC.401) prekonal na prvý pokus rekord trate o 5 sekúnd. Bol to viac než dobrý štart a Jaguar preto vyrobil na samotný závod ďalšie tri kusy. Model OKV 1 jazdcov Rolta a Duncana Hamiltona s číslom 14 bol druhým vyrobeným modelom a na rozdiel od ďalších dvoch (ktoré mali problémy s palivom) závod dokončil – a to dokonca na druhom mieste, iba 50 sekúnd za Ferrari 375 Plus s päťlitrovým dvanásťválcom pod kapotou. Vyššia dosiahnutá rýchlosť na rovinkách však nasvedčovala aerodynamickej nadvláde áut z Coventry. Víťazstvá z Remeša a Sebringu znamenali výzvu úspechy v ďalšej sezóne prekonať.
Na nasledujúcu sezónu teda továreň nechala pripraviť upravenú verziu D-Type s „dlhým nosom“ a s novými ventilmi. Na okruhu La Sarthe ich však čakal neľútostný boj s mocnými Mercedesmi 300 SLR. Najprestížnejší závod však v sezóne 1955 poznačila najtragickejšia nehoda v histórií motoršportu. Mercedes jazdca Pierra Levegha havaroval do divákov a on i 80 z nich prišlo o život. Zo Stuttgartu prišlo rozhodnutie zo závodu sa stiahnuť. Jaguar však závod dokončil a Mike Hawthorn spolu s Ivorom Buebom priniesli do Coventry víťastvo.
V sezóne 1956 sa Jaguar po triumfoch aj na iných podujatiach v Silverstone, Goodwoode či spomínanom Remeši vrátil opäť aj na Le Mans. Hoci sa z troch továrnych áut podarilo závod dokončiť len jednému (na 6. mieste), víťazom nebol nik iný než D-Type, tentokrát však vo farbách súkromníkov z Edinburghu. Team Eccurie Ecosse s jazdcami Ronon Flockhartom a Ninianom Sandersonom bral víťazné vavríny v roku 1956, len aby si to Flockhart tentokrát s Buebom za rovnaký team zopakoval aj o rok neskôr. Hoci to už bolo rok po tom, čo Jaguar ohlásil odchod zo závodov, práve v roku 1957 dosiahol v Le Mans D-Type (s podporou továrne a v modifikácií 3.8 l) najväčšieho úspechu – obsadil 5 z 6 prvých miest.
Nové pravidlá v Le Mans pre rok 1958 určovali limit objemu motora na 3 l. Pre sezóny 58, 59 a 1960 teda Jaguar vyvinul trojlitrový motor pre D-Type ale postupom času sa stal D-Type zastaralým a konkurencii už konkurovať nemohol. Časy slávy mal za sebou, ale o tom, že to boli časy naozajstnej slávy nikto nepochybuje.
Autor: Viliam Ostatnik
